V dňoch 21.06. – 29.06.1996 som navštívil v západnej časti stredného Talianska poloostrov Monte Argentário, ktorý patrí pod správu okresu Grossetto. Poloostrov je vzdialený 125 km severozápadne od Ríma a 40 km južne od mesta Grosetto. Je omývaný zo západu Tyrhenským morom a je veľmi členitý. S pevninou je spojený tromi úzkymi šijami. Na severnej strane je spojený umelou pieskovou šijou, ktorá zároveň slúži ako rekreačné stredisko a pláž. Stredná šija na východnej strane je iba násyp na ktorom je cesta do mesta Orbetello na pevnine. Tretia šija leží 3 km južnejšie a je pôvodná, ktorá spájala poloostrov s pevninou. Toto územie som už ale k veľkej ľútosti nestihol preskúmať. Najvyšším bodom je hora Il Telégrofo vysoká 635 m.n.m. Mimo východnu stranu je celý ostrov hornatý a končí strmými zrázmi v mori. Neobývané územie je porastené úplne nepriechodným lesom. Skladá sa z nízkych krovinatých stromov ( vysokých do 5 m) a asi z 1 m vysokých pichľavých krýkov ( machia ). Skalnatý povrch je tvorený veľmi rozrušenou a deravou horninou ( asi sopečného pôvodu ). Na izolovaných miestach je čierna lávovina. Miestni obyvatelia vo svojich zahradách pestovali hrozno, marhule, broskyne, figy, vyšne a bežnú zeleninu. Pobrežie okolo poloostrova je celé obývané. Všade sú tu rekreačné vily a dve väčšie prístavne mestá. Najväčším mestom je prístav Porto Santo Stéfano. Je to typické talianské historiské mesto s úzkymi uličkami v centre. Mesto je položené na severnej strane poloosrova na strmých skalách nad morom. Dominuje mu veľká kamenná pevnosť, malé obchody, hotely pre náročnejších turistov a pekné sídlisko.
Z prístavu sa robia výlety na okolité ostrovy Elba, Giglio a Korzika. Druhým prístavným mestom je Porto Ercole, ktoré je na prvý pohľad honosnejšie a je pre bohatších turistov. Celé južné pobrežie pôsobí dojmom bohatších rekreačných stredisiek. V rámci dovolenky som za účelom pozorovania plazov urobil niekoľko výletov do okolia a raz som obišiel na bicykli i celý poloostrov. Obvod poloostrova je asi 36 km a cesta trvala i zo zastávkami 8 hodín.
Pri svojích výpravách som videl tieto plazy: Lacerta bilineata, Podarcis sicula, Podarcis muralis, Tarentola mauritanica, Chalcides chalcides.
Lacerta bilineata ( viridis ), jašterica zelená – videl som jedného samca s ulomeným chvostom a modrým hrdlom na pobreží, vedľa fotbalového ihriska. Vyhrieval sa na betonovom obrubníku vedľa cesty. Druhého som našiel nad Porto S. Stéfano pod hromádkou kamenia ale ma tak pekvapil nečakaný nález, že som nestačil zareagovať a chytiť ju. Posledné tri kusy som videl na západnom pobreží. Vedľa cesty bol umelý kamenný val, tu som ráno v 08.00 hodín odchytil mladú samičku, ktorá bola schovaná pod kameňom. Kedˇ som odložil kameň ostala pokojne ležať a tak som ju chytil. Samec, ktorý sa vyhrieval na svahu asi o 10 m ďalej ma nechal k sebe priblížiť ale pri skoku som ho nechytil. Tretí najväčší samec s modrým hrdlom, ktorý sa vyhrieval na kamennom plote bol opatrný a vôbec som sa k nemu nemohol priblížiť. Farebne sú tieto jašterký iné ako stredoeuropské. Popíšem jedine odchytenú samičku. Veľkosť až 38 cm, farba celého tela i chvostu je nádherne svietivo zelená . Brucho a spodok hlavy je tmavo žlté, bok hlavy namodralý u samcov celé hrdlo modré. Na tele vyfotenej samičky boli čierne rany.
Pod
arcis sicula, jašterica sicílská – je to najviac rozšírená jašterica na pobreží. Objavil som ich i na ceste k pláži, kde bol iba suchý piesok. Najviac som ich videl a chytil v opustenej záhrade so zbytkami viniča a starých dosák. Vyskytovali sa pri cestách na kamenných múroch záhradiek. Ich veľkosť bola do 14 cm, samci boli o ničo väčší, možno 18 cm. Ich sfarbenie je typické ( iné ako u P. sicula zo Sardínie). Farba samičiek je ako na fotkách, samci sú podobný iba chrbát majú celý zelený a navrchu majú niekoľko priečných čierných pruhov. Mal som veľké šťastie lebo som našiel v opustenej záhrade dňa 26.06.1996 jedno asi 2-3 dňové mláďa. Celé bolo dlhé 5 cm a sfarbené ako dospelci ale iba v kombináciách farieb hnedá, bielá a čierná (viz. foto). Jeden párik P. sicula som našiel na vrchole hory nad P. S. Stéfano vo výške asi 250 m.n.m. Pozorované samičky mi pripadali byť zaplnené vajíčkami.
Podarcis muralis, jašterica múrová – podarilo sa mi chytiť iba jedného samca na ceste nad P.S. Stéfano. Samec bol dlhý 18,5 cm z čoho telo 6 cm. Sfarbenie je celé zelené s čierným mramorovaním na chrbte. Na boku majú modré doštičky typické pre všetky stredomorské jašterice. Spodok tela je biely s čiernými fľakmi. Mimo to som videl len dve samičky pri ceste, ich sfarbenie bolo totožné so stredoeurópským druhom, len sa mi zdá, že na chrbte boli viac oceľovo sivé ako hnedé.
Tarentola mauritanica - sú rozšírený v meste i na pobreží. Zdržovali sa na každom kamennom múre pokiaľ tam boli trhliny. Vyfoteného jedinca som chytil doobeda okolo 10.00 hod. keď sa vyhrieval na múre záhradky pri ceste. Veľkosť celého tela 12 cm.
Chalcides chalcides, scink hadovitý – tohoto scinka som videl dvakrát. Vyfoteného scinka som našiel ráno v 06.30 hod., keď som išiel do hôr pod veľkým kameňom na konci zahrádky na pobreží šije. Bol dlhý 16 cm. Druhého, vačšieho som videl na starej zahrade, kde sa zdržovali i Podarcis siculus.
Všeobecne sa dá usúdiť, že plazy v tomto zemepisnom priestore sa radi vyhrievajú medzi 08.00 hod. a 09.00 hod. Potom už je veľmi teplo a nezdržujú sa na otvorenom priestranstve. Ich odchyt je veľmi obtiažný lebo terén neposkytuje vhodné kamene pod ktorými by sa dali nájsť. Na rozdiel od Sardínie sa asi na noc uchyľujú do dier. Pri cestách v horách som nenašiel pri odbočení z cesty pod kameňmi ani jednu jašterku. Mimo jašteríc som najvačší objav urobil tým, že som na jednom mieste našiel párik škorpiónov. Boli hnedej farby s elipsovitým telom veľkosti asi do 2 cm a s tenkým žihadlom dlhým 1,5 cm. Rôzné druhy jašteríc tu žijú pohromade vedľa seba bez ohľadu na typ prírodného biotopu. Pri svojích cestách som nevidel ani jedného hada, iba jednu hnedastú líšku. Všetky odchytené jašterice som vyfotil a pustil späť do prírody v priestore kempu.